Prijatie bolesti
Niekedy je bolesť tak veľká a pretrvávajúca pre nemenné okolnosti života a my i keď chceme, nenachádzame nikoho, kto by nás čo i len vypočul. Ak nie je komu povedať to, čo nás trápi a nie je koho požiadať o pomoc, pretože to by musela byť osoba s podobnou skúsenosťou, ostávame sami uprostred veľkého sveta, ktorý nás nevidí a vôbec nechce vidieť. A my chceme iba jedno. Byť vypočutí a pochopení.
I to sa stáva. Potom sa od bolesti odvraciama, utekáme od nej, zamrzneme vo vnútri, ale vždy nakoniec padneme dole. Pretože ak je naša bolesť spôsobovaná opakovane udalosťami života a my to nevieme ovplyvniť, jediné, čo nám ostáva, je prijať to a nájsť si oázu pokoja, kde sa zregenerujeme. A keď nemáme oázu pokoja v žiadnej blízkej osobe, ktorá by nás vypočula, je to zlé. Ale dá sa z toho vyjsť von.
Po rokoch som pochopila, že som už unavená a nechcem neustále odmietať svoju bolesť. Potom to bolí ešte viac. Uvedomila som si, že moja bolesť je ako veľký balíček vo mne a je môj. A vždy tu so mnou bude. To, čo som už zažila a zažívam, je iba moje a pocity, ktoré som pri tom cítila, boli a sú tiež iba moje. Vďaka za ne. Vďaka za tento dar bolesti, ktorý má robí bohatšou a širšou vo vnímaní a cítení.
Rozhodla som sa, že je dobré prestať hľadať útechu vonku, i keď by možno stačilo jedno milé slovo. Dosť. Je to únavné a nič neprichádza. Iba bolesť ostáva a udalosti, ktoré ju spôsobujú tiež.
Prijatie bolesti spočíva v tom, že si ju necháme a nebudeme sa snažiť ju zmeniť, potlačiť ani veriť, že práve prijatím sa rozplynie a transformuje. Och bože, toto je naozaj veľká bolesť, tá len tak nezmizne. Ak ste ju raz zažili, viete, že už nikdy nezmizne a že vás zmenila. Bolo by veľmi hlúpe ju chcieť poslať niekam do čiernej diery vesmíru, aby navždy zmizla. To je nemožné.
Kde je veľký cit pre bolesť, je i veľký cit pre lásku. Bolesť nie je viac ako láska. Bolesť je možná iba preto, že existuje láska. Iba preto, že vieme cítiť i lásku.
O svojej bolesti už nechcem hovoriť s nikým. Nikdy som ani nedostala poriadnu príležitosť, takú tú pravú úprimnú. Už nechcem bútľavú vŕbu či tiché načúvanie, už nevládzem dúfať a nechať sa trhať vnútornou bolesťou. Už stačilo. Chcem byť tu a teraz s ňou zmierená. Je iba moja! Nemusím ju nikomu vysvetľovať, popisovať a ospravedlňovať. Nie, je iba moja a ak ju vyjadrím, slovami to nebude. To už ani nejde. Je tak veľká a neopísateľná, že slová by ma iba zavreli do necitlivej zóny a ja by som stratila skutočný kontakt so svojou hĺbkou. A to nechcem. Už nechcem strácať spojenie so svojimi pravými pocitmi, ktoré ma robia živou a vnímavou, intuitívnou. Už nie.
Mlčanie je tak liečivé. Je to moja cesta ako spolunažívať s bolesťou a vyjadrovať ju iba nepriamo v písaní a v tanci. Toto milujem a to mi stačí, aby som žila ďalej...
