Strach, že nám bude opäť ublížené...

16.04.2021

Ako nás chráni podvedomie...

Keď prežijeme v živote niečo naozaj boľavé, z čoho sa veľmi dlho dostávame, môže sa stať, že sa na niekoľko rokov zasekneme v obrannej pozícii a môže to blokovať nové príležitosti. Napríklad vo vzťahoch...

Na prvý pohľad sa zdá, že sa sabotujeme. Že nevieme zabudnúť a že žijeme v minulosti. Ak sa venujeme sebarozvoju, môžeme mať dokonca i výčitky, že sa nevieme posunúť dopredu. Najhoršie je, ak naše blízke okolie netrpezlivo a necitlivo komentuje naše staré zranenia a dáva nám pragmatické rady a zjednodušené riešenia alebo nás priamo nazýva tvrdohlavými, nedostupnými či vyberavými a i... To však môže byť veľmi povrchný pohľad.

Tiež je veľmi nepríjemné, ak zájdeme na nejaký seminár či kurz a tam nám "osvietení a duchovní" účastníci dávajú rady, ktoré sú ako soľ do našej rany a za úsmevom je viac pohŕdania a hodnotenia ako pochopenia. I my sami sa môžeme začať vidieť v takto negatívnom svetle a začneme sa cítiť vinní, čo celú situáciu zhoršuje a emocionálnu bolesť tiež. O to viac sa môžeme odťahovať od ľudí alebo do situácií, ktoré nás konfrontujú s našou bolesťou.

Nie, nie je to slabosť, ale cesta hľadania toho pravého liečenia našej duše a tela. Kto iný ak nie my vie najlepšie, čo je pre nás liečivé a akým spôsobom sa liečiť potrebujeme. Na to nikdy nezabúdajme!

Keď budúcnosť je väčší problém ako minulosť

Pokojne sa môže stať, že pri hlbšej analýze seba a svojej situácie pochopíme, že s minulosťou sme sa ako tak už vyrovnali, vieme o nej hovoriť a vyjadriť, čo sa nám stalo, ale máme strach z budúcnosti, z toho, že sa to zopakuje. Stále sa pýtame seba: "Ako tomu môžem zabrániť?"   "Ako sa môžem ochrániť?"

Tieto otázky naznačujú, že si neveríme, že sa vieme ochrániť a mať tak pevné hranice, ktoré nás prirodzene ochránia. Čiže je čas sa zamerať na budovanie pevných osobných hraníc. Nie brnenia, ale vnútorných zásad a hodnôt, ktoré sú dôstojné.

Podvedomie vysiela strach a sabotuje nové príležitosti

Nuž, na prvý pohľad to vyzerá ako problém, ktorý treba vyriešiť. Ale je vždy tomu naozaj tak? Ja osobne som veľmi rada za túto ochranu môjho podvedomia, ktorú som si uvedomila. Áno, bola som tak odrezaná od mnohých príležitostí, ale ak by som sa k nim dostala predčasne, neustála by som ich v sebaúcte a nakoniec by som bola opäť zranená. A dokázala by som sa potom z toho dostať? Ako dlho by to trvalo? Vedela by som začať znovu veriť? Čo ak ma podvedomý strach ochránil v čase slabosti? A je to vlastne slabosť alebo len proces liečenia? Je potom strach sabotér alebo pomocník???

Vážim si silu podvedomia a jeho "sabotovania", ktoré ma držalo dole, ale zároveň v hlbokom procese liečenia, sebaspoznávania a ukázalo mi, že veci nie sú tak jednoznačné ako sa na prvý pohľad zdajú. A že v duchovnom a sebarozvojovom svete existuje veľa povrchných rád a necitlivých ľudí, ktorí ani len netušia, čo je hĺbka a už vôbec si neželajú vidieť tú vašu, ak je väčšia ako tá ich. Nemajú na to proste kapacitu a s tým treba rátať a neviniť seba z nedostatočnosti či druhých z neznalosti.

Podvedomie vyčkáva, kým si vybudujeme novú základňu

V mojom osobnom prípade išlo o to, že moje podvedomie čakalo, kým si vytvorím nové vnútorné zásady a silné presvedčenia, ktoré ma prirodzene budú chrániť a sprevádzať životnými situáciami napr. pri nadväzovaní nových vzťahoch, priateľstiev a pracovných kontaktov. Až sa tieto zásady stanú mojou pevnou súčasťou a ukážu sa i v mojom vonkajšom správaní, v neverbálnej komunikácii, v prejave tela, v asertívnej a pravdivej komunikácii, potom budem pripravená sa zoči voči postaviť určitým životným situáciám a budem vedieť, že sa nemusím báť ich prežiť a prežiť ich naplno. Budem veriť sama sebe, pretože mám vysoké štandardy a nezostávam s ľuďmi a v situáciách, ktoré mi škodia a v ktorých sa necítim dobre len preto, aby som vyhovela druhým a zo strachu, čo si o mne pomyslia.

Niekedy sa od nás chce majstrovské zvládnutie určitej témy a preto o to dlhšie budeme držaní životom dole, kým nevyrastieme tak, aby sme žili svoje maximum.

Nemôžeš sa vyrozprávať, tak to napíš

Najmä pre ženy je veľmi dôležité sa vyrozprávať a hovoriť o svojich pocitoch. No môže sa stať, že tu nie je nik, kto by skutočne počúval a kto by i chápal toto hlboké prežívanie. A to je ďalšia skúška navyše k tomu celému balíčku životného učenia. Ak však žena stíchne a nedá to zo seba von, je to akoby jej rana stále krvácala. Rozprávanie a zdieľanie svojich pocitov je pre ženu hojivý proces. Je to prvá pomoc, ktorú nemožno obísť v žiadnom liečení ženy.

Čo však robiť, ak tu nie je príležitosť byť vypočutá?

Môžeme písať a to i úplne od veci, rôzne striedať témy a nechať to zo seba prúdiť. Nemusíme to po sebe čítať, je dobré to skôr zničiť a písať ďalej.

Môžeme spievať, či už len popevky alebo vlastné slová a vety...

Môžeme písať články a blog o tom, čo sme prežili i anonymne

Môžeme urobiť podcast, pokojne anonymne...

Môžeme maľovať, tvoriť...

Musíme vypovedať, čo cítime!, to je najväčšia zodpovednosť ženy sama k sebe, ak nechce stratiť kontakt sama so sebou

Strach z budúcnosti nás bude v živote sprevádzať vždy, ale nie vždy to je brzda, niekedy je to jednoducho proces liečenia. A trpezlivosť riešenie prináša.