.

I.

Pľujú, kričia nadávky, hnusne sa smejú môjmu ženskému lonu, mojej podstate, mojim prsiam

dávajú nechutné prívlastky.

Som otrhaná kvetina na pustom trhu vo vymretom meste. Jediný úkryt, kde ešte vládzem

dýchať a mať sny, malé sny, ale aspoň nejaké.

Jemné kvapky padajú z posledného sivého oblaku na hnedej oblohe. Je tam snáď kvôli mne,

som pravidelne sýtená pár kvapkami, aby sa nepovedalo, že všemohúcnosť na mňa

zabudla. Vravia: "Pozrite, veď sa o ňu staráme, žije."

Áno, pár kvapiek mi pomáha ako tak prežiť. V tom starom pustom meste. Opustená. Jediná

červená kvetina, jediná kvetina v tom vyschunutom meste prachu a mŕtvol.

Som tu a žijem. Volám o pomoc, no nik ma nepočuje. Len tých pár kvapiek a bolesť, ktorú

mám.

II.

Som ako odporné zviera v ľudskej koži, štvaná zabijakmi k tomu, aby som zradila, zradila

samu seba a bola podľa ich predstáv. Iba taká, akú ma chcú oni, len nie byť sama sebou.

III.

Upáľte ju, je to čarodejnica!

Upáľte ju, nechce vyzerať ako pornoherečka, nechce byť taká, akú ju chceme mať, chce byť

sama sebou, preboha čo to nevidíte, to rúhanie sa božiemu poriadku tohto sveta.

Je hnusná, áno je hnusná, lebo chce žiť v prirodzenosti. A to neviete, že prirodzenosť je ten

najväčší hriech? Amen.

IV.

Nemilujú moju podstatu, neuctievajú ju, šliapú po nej, trhajú ju, som špinavá hnusoba, čo

straší po uliciach volajúc nemo o pomoc. Žiadna neprichádza.

Som hnusná a hnusná, tak to vidia oni, nemožná a nemožná, áno tak to vidia, divná a divná

a ešte raz divná, "nechceme ťa!", kričia a pľujú nadávky na moje úbohé telo. Týrané toľké

roky, umŕtvované štipľavou, ostrou bolesťou, hnijúce telo v jame beznádeje.

A možno je lepšie byť odhodená medzi odpadkami, kde môže prísť svätý pokoj. Len

nesmiem spomínať a snívať o budúcnosti. Len ticho zomierať v pokoji a v mieri sama so

sebou.

V.

Patrím medzi odpadky, tak to vidím. Čo prichádza ako správa z okolitého sveta, sa stáva

mojou neželanou realitou.Som odsúdená byť rovná s odpadkami.

Hnusná smradľavá rybia konzerva, plesnivá a hnijúca, márne otváram hrdzavejúce ústa, hlas

už nevychádza, už nevládzem, ja už nevládzem a posledné cvak.

VI.

Nie nemaľujem sa, nie neholím sa, ne neskrývam svoje malé prsia, veru nie a tak ma súďte,

pľujte na mňa nechutné slová, veď na to máte právo, ste predsa "muži"!

VII.

Opovrhujú mnou, pľujú na moju sieň lásky.

Neuznávajú moje nohy, pretože moje kroky vedú do neba.

Odrádzajú ma, ponižujú ma, útočia na tie najcitlivejšie miesta, aby si zabezpečili miesto vo

svete. Moje miesto je vo svetle.

Ale to ich nezaujíma, osočujú ma, nenávidia ma, som zbraňou s ktorou strieľajú do prázdna,

aby mi ukázali, aká som malicherná, špinavá a zbytočná.

Zbytočná, prebytočná, obťažujúca pre tento dokonale mužský svet.

VIII.

Moje malinké prsia plačú po nežnosti. Zvrátená strana sveta ich nevidí a nechce vidieť.

Nech sú skryté, nech sa zmenia, nech sa ona celá zmení - kričí svet...

Ja som tu však bola skôr a tiež mnohé iné, zrodené z lona prírody do svojej prirodzenosti.

Kde sú moje sestry pravdy? Niet ich, vymreli? Ja som jediná, ktorá počujem hlas prírody vo

svojom srdci?

Drahé sestry, ak ste zakliate v kameni srdca, slzami vás prebudím k životu a budeme spolu

tancovať do večnosti.

IX.

Kto zo mňa spravil ženu? Príroda.

Príroda zo mňa spravila skutočnú ženu, lebo vo svete ľudí niet takej, čo by sa rovnala sama

sebe, čo by žila v cykle jednoty.

Svet je prázdny skutočných žien. Prázdny a pustý bez živého srdca.

X.

Títo ľudia, vôbec mi na nich nezáleží.

Sú ako časti môjho naprogramovaného vedomia, ktoré je mŕtve a necíti.

Sú ako uschnuté lístie vo vetre.

Ale kto je vietor?