.

I.

Kvetiny sa mi klaňajú, pretože uctievam ich krásu

Stromy ma hľadia, pretože verím v ich lásku

Som sen prírody, moje telo utkané z jemných vlákien rosy, čo steká po kôre

práchnivejúcich stromov

Som rosa lesa, tu i tam, hore i dole, som len tým, čím ma vytvára prírodná harmónia.

II.

Moje telo zmes pavučín a nití spolu s mokrým slizom nevedomia utvárajú mňa...

Mňa ľudského živočícha, cítiaceho tvora so srdcom.

III.

Moje srdce je ako rozbúrený oceán, les ticha sa nachádza v hĺbke a tam ticho večného

pokoja

Moje ruky kĺžu po hnedej hline v jaskyne pod lesom, ktorý je skrytý v divokom oceáne

Oceán, les, jaskyňa, to všetko skrýva moje srdce a ešte viac.

IV.

Som ako vodopád, ostro padám a sekám pokojnú hladinu vody

Som ako kačička na jazierku, zobáčikom vítam jar

Som ako hrom, ktorý udrie pred búrkou

Neskrývaj sa, niet kam, predo mnou neutečieš.

V.

Som dušou sveta, keď sediac pri potoku snívam svoje krehké sny

Som dušou temnoty, keď hľadím do hlbokej hladiny a tu i tam...skok, čľup, žblnk

Som slnko svojho života a tento potok je moja matka.

VI.

Pieseň môjho života mi znie v ušiach, no pre hluk sveta ju nepočuť

Len tichučko znie a podáva mi prázdnu misku

Naplním ju vodou, čo zo mňa vyteká a tak bude moja pieseň znieť celým svetom

Voda nepozná prekážky, voda nepozná vyhrážky, voda nepozná boj, ja som voda.

VII.

Kto zo mňa spravil ženu? Príroda

Príroda zo mňa spravila skutočnú ženu, lebo vo svete ľudí niet takej, čo by sa rovnala

sama sebe

Čo by žila v cykle jednoty

Svet je prázdny skutočných žien

Prázdny, pustý bez živého srdca.

VIII.

Stíš sa a buď ako púšť, pocíť svojho srdca spúšť

čo bolo, bolo to sa nezmení, čas plynie ako piesok i tvoj život premení.